Ako vznikol urbár na Slovensku.

Názov  "urbár" bol prevzatý z nemčiny a dá sa voľne preložiť ako obecná pozemková kniha zaznamenávajúca poddanskú pôdu (polia, pasienky a lesy), ktorej vlastníkom je zemepán a držiteľom urbárny sedliak, ktorý ju obhospodaroval. Inými slovami bol to súpis celkovej poddanskej pôdy so stanovením povinnosti poddaných voči zemepánovi. 

V tomto kontexte ide o organizačnú štruktúru pozemkového spoluvlastníctva spravidla v rámci jednej dediny. Urbarialista-urbárnik je člen  urbárskeho spoločenstva. 

Po stáročia nepokojných a vojnových pomerov pripútavania poddaných k pôde a následkom zaostávania hospodárskeho vývoja bola situácia v Uhorsku neutešená. Vyžadovala opatrenia na hospodársku rekonštrukciu a modernizáciu.  

Mária Terézia a jej syn Jozef II. prijímali za týmto účelom množstvo nariadení a opatrení. Aby zamedzili ďalšiemu svojvoľnému zvyšovaniu urbárskych povinností poddaných-nevoľníkov začala Mária Terézia s novou právnou úpravou pomerov a v celokrajinskom meradle určila poddanské povinnosti. Takto sa  upravili vzťahy medzi zemepánmi a poddanými.

Išlo o tzv. Tereziánsku urbársku reguláciu,  ktorá začala vydaním urbárskeho patentu v roku 1767 a skončila sa v rokoch  1770-1772  zavedením celokrajinského urbára. 

Táto reforma síce určila maximálne hranice dávok a povinností poddaným, no nijako nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľníctvo.

Aj Jozef II. Pokračoval v agrárnej reforme svojej matky a v roku 1785 zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. V českých krajinách sa mu to podarilo už v roku 1781. Zaniklo týmto patentom večné priputanie roľníka k pôde, priznala sa osobná sloboda i právo voľne nakladať s hnuteľným majetkom. Rozhodnutím–patentom zo dňa 20.4.1785 vzniklo nové katastrálne rozdelenie chotárov a podarilo sa ho v Uhorsku dokončiť za 4 roky. 

Základný nedostatok tereziánskeho urbára spočíva v tom, že kým maximálnu hranicu feudálnej renty určil jednotne,  rozsah chotárskeho gruntu bol v každej stolici iný. Regulácia tiež nerozdelila ťažko obrábanú kopaničiarsku pôdu od úrodnej pôdy na dolniakoch.  

Takýmto zafixovaním výmery poddanskej pôdy roľníci už nemohli nadobudnuť ďalšiu pôdu a ani zemepán nemohol byť donútený k prídeleniu pôdy mnohopočetným rodinám.

V rámci vypracovávania urbárov pre jednotlivé obce a panstvá sa vyznačili v Uhorsku sessie, usadlosti, dediny. Priemerná celá usadlosť bola stanovená na 1925 jutár ornej pôdy a k nej priľahlé pasienky .

Základom naturálnych dávok poddaných bol deviatok z úrody a v platnosti zostával tiež cirkevný desiatok.

Podstatné bolo, že urbárska-poddanská  pôda evidovaná v urbári sa po zrušení nevoľníctva, poddanstva v roku 1848 stala podkladom pre jej prechod do súkromného vlastníctva poddaných, ktorí na nej pracovali. 

Takto sa podiely z lesov, pasienkov a polí potom dedili z pokolenia na pokolenie. Po znárodnení v roku 1948 sa urbariáty zrušili a vznikli družstvá, ktoré prebrali určitým spôsobom model urbariátov. Po roku 1989 zmenou takz. komunistického režimu sa začali vracať majetky podielnikom a vznikli spoločenstvá na historickom základe bývalých urbariátov, ale bez možnosti účelu podnikania. Až zákon z roku 1995 ustanovil presné podmienky vzniku pozemkových spoločenstiev, ktoré platia dodnes.